Back to honesty

Wanderlust

1. november 2013 at 14:20 | Pandora~
ON
Sedela v asi tej najstaršej kaviarni akú človek mohol v tomto malom mestečku nájsť. Cez plecia jej padali plavé vlasy ako vodopád a na nose mala okuliare, ktoré by každému inému pridali na veku aspoň pár rokov. Ale jej nie. V rukách držala ceruzku, ktorú keď neohryzovala tak s ňou niečo čmárala do malého bločku, ktorý mala položený pred sebou. Pri bločku bola káva a tanierik s nahryznutým čokoládovým zákuskom. Sledoval som ju už dobrých desať minút a stále mi správaním pripomínala viac nejakého divného tvora z inej planéty ako človeka. Bola až príliš krásna, príliš zaujímavá na toto mesto. Zahodila svoj život, tým že tu bývala. Keby odišla mohla by z nej byť topmodelka ale namiesto toho žila svoj život kreslením si do zápisníka a pojedaním kalorických bômb v akýchsi starých kaviarňiach, ktoré boli dobré akurát tak na zatvorenie. Očarený som vošiel do kaviarne.


Zdalo sa mi že na milisekundu sa na mňa pozrela ale ak aj áno, nebolo to možné spozorovať. Sadol som si za stôl tak aby som ju mohol ticho pozorovať. Po chvíľke za mnou prišla čašníčka a opýtala sa ma čo si dám.
"Zelený čaj, poprosím."
"Samozrejme, hneď to bude."
Zobral som si novinky z kôpky, ktorá bola položená na stole. Boli staré už dobrých pár mesiacov ale to mi vôbec neprekážalo. Viac som sa sústredil na ňu ako na článok, ktorý som mal nalistovaný ale nezdalo sa že by si to všimla. Bola až príliš ponorená do tej čmáranice.

,,Nech sa páči," povedala čašníčka, a položila mi hrnček čaju na stôl.
,,Ďakujem. Môžem rovno zaplatiť? A ak to bude možné, aj za tamtú milú slečnu."
Nepovedala ani slovo ale úsmev čo sa jej zjavil na tvári stačil. Hneď jej bolo jasné o čo mi ide. Namiesto toho aby išla po účet, vybrala sa smerom k žene, ktorá ma tak pohltila.
Niečo jej tam začala hovoriť a pri to ukazovala na mňa. Nebolo to ani trošku príjemné, najmä keď som ich nepočul. Keď sa čašníčka vzdialila niekam odkiaľ ju už možné vidieť nebolo, mladá žena sa postavila a podišla ku mne. Sadla si oproti a pozrela sa na mňa.

,,Ďakujem ale za mňa platiť nikto nebude. Navyše som už zaplatila takže by to nebolo možné. V každom prípade, ďakujem za vašu ochotu," povedala a usmiala sa na mňa. Jej úsmev žiaril viac ako slnko a jej hlas bol symfóniou pre uši. Bola dokonalá. Nič viac nepovedala. Odišla.

Neschopný niečo povedať som tam ostal iba sedieť a uvažovať nad tým kto to môže byť.
Čašníčka menom Judy, ako som si prečítal na kartičke, ktorú mala pripnutú na tričku, mi doniesla účet a ja som zaplatil.
,,Neviete mi náhodou povedať jej meno?"
,,To nie, ale chodí sem dosť často. Vidím ju tu skoro každý deň."
,,Och, veľmi pekne ďakujem."
,,Som si istá že vás tu ešte uvidím."
Poslednú vetu povedala tak potichu že som ju skoro nezachytil. Usmial som sa na ňu a vyšiel z kaviarne na čerstvý vzduch. Pozrel som sa na hodinky a keď som si všimol koľko hodín je, začal som panikáriť. Už dávno som mal byť na dôležitom stretnutí.

ONA
Nachádzala som sa hlboko vo svojich myšlienkách o mužovi z kaviarne. To, že ma pozoroval som si všimla už hneď na začiatku keď sa ešte neodvážil vstúpiť. Namiesto toho aby som kreslila zvyčajné prostredie kaviarne som začala kresliť jeho tvár. On si však ani nevšimol keď som sa naňho kútikom pozrela aby som vedela lepšie zakresliť jeho pery a nos. Bol zvláštny a niečím, čo nedokážem popísať, ma neskutočne priťahoval. Zdal sa mi byť iný ako ostatný. Ale život ma naučil že nič nie je také ako sa zdá. Snažila som sa zahnať myšlienky naňho no nedarilo sa mi to ani v najmenšom. Zo zadného vrecka na nohaviciach som vytiahla kľúče a otvorila dvere na svojom byte. Zavŕzgali, tak ako vždy,pre iných by to bol neznesiteľný zvuk ale ja už som si na to zvykla a považovala to za isté privítanie. V malej, úzkej chodbe som si vyzula plátené tenisky a odložila ich do poličky. Okrem nich tam bolo niekoľko podobných, len inej farby a jedny viac zničené ako druhé. Plátené tenisky boli mojou obľúbenou formou obuvy a najradšej zo všetkého som mala keď už boli staré a zničené. V nových topánkach som sa nikdy necítila príliš pohodlne.

Mojimi najobľúbenejšími boli práve tie čo som mala dnes. Boli to obyčajné, volakedysi biele plátené tenisky, ktoré som dostala od svojej najlepšej kamarátky na vysokej, Amy. Ona zo všetkých ma poznala najdlhšie. A práve ona zo všetkých ma opustila ako prvá. Nebyť spoločnosti v akej sme vtedy boli a nebyť alkoholu, dnes by som sa s ňou rozpárvala práve o tom mužovi. Zatiaľ čo ja by som jej rozprávala aký úžasný bol, ona by ma prekrikovala s tým že všetci muži sú rovnakí a všetci sú to svine. Jej rady ohľadom vzťahov som nikdy nebrala príliš vážne. Keď ju opustil priateľ, uzavrela sa pred akýmkoľvek iným záujemcom a stala sa z nej feministka, prehnaná feministka.

Mužov začala považovať za podradených v spoločnosti a všade kam išla presadzovala to že by sme mali dostávať vyššie platy a rovnaké pracovné príležitosti. Ľudí okolo nej to po čase začalo otravovať a tak som jej zostala iba ja. Boli sme tu pre seba navzájom. Ale to už bolo dávno. Bosá som prešla cez úzku chodbu, ktorá viedla do obývačky. Bola to tá najväčšia miestnosť v byte. Na zemi bol mäkký biely koberec a celá jedna stena bolo okno, ktoré mi poskytovalo nádherný výhľad.

Nebyť Amy, byt by vyzeral ako stará krabica z tehiel, ale ona to tu zariadila tak že sa to všetko premenilo na krásne bývanie, ktoré bolo v skutočnosti plné lacného nábytku, ktorý sa len podobal na luxusné výrobky za tisíce. Spokojne som si sadla na sedačku a z tašky vytiahla môj sketchbook. Začala som si prezerať jednotlivé kresby a spomínala som pri tom na ten moment keď som to kreslila. Dostala som sa až na úplne prvú kresbu môjho, momenálne, najobľúbenejšieho miesta. Starej kaviarne. Kresba zachytávala každý detail a bola tam aj Judy. Usmievala sa lebo si všimla že ju kreslím. Prelistovala som sa na koniec sketchbooku a pustila sa do dokresľovania mužovej tváre. Keď nastal čas dokresliť oči, nedokázala som si ich vybaviť. Nevedela som akú farbu mali, či boli menšie alebo väčšie. Do jeho očí som sa totiž nepozrela.

ON
Zpanikáril som. Pripravenú prezentáciu som sa totiž poriadne nenaučil a teraz mi hrozilo že pohorím pred jedným z najvyšších šéfov a jeho podriadenými. Nevedel som čo mám robiť. V tej chvíli plnej hrôzy, paniky a stresu som vypustil z hlavy aj to kvôli čomu tu som. Jediné na čo som myslel, bol neúspech. Ale to nebolo veľmi motivačné a povzbudivé. Musel som sa z toho nekonečného bludiska nejako dostať a začať uvažovať ako dospelý muž a nie ako dieťa, ktoré sa nevie rozhodnúť medzi farbičkami. A v tom sa mi pred očami zjavil jej úsmev.

Nedokázal som to vysvetliť, ale ten obraz ma akosi upokojil. V hlave sa mi urobili jasnejšie a ja som začal uvažovať o tom čo za prezentáciu tu mám predviesť. Bola to moja prvá pracovná príležitosť po dlhej dobe. Akási zahraničná firma mi ponúkla prácu a povedala že potrebuje postaviť novú budovu, na tomto konci sveta. Nemohol som odmietnuť. Dnes som mal prezentovať svoje návrhy. V tom som však začal premýšlať nad tým, prečo som chcel byť práve architektom. Ako malý som si rád kreslil rôzne stavby a prenieslo sa to aj do mojej dospelosti, avšak postupom času som to už nebral ako detskú zábavu. Nemohol som. Bola to moja práca, niečo čo ma malo živiť a ochrániť pred pobytom na uliciach.

Ale nebavilo ma to, nedokázal som sa nútiť robiť niečo čo som robiť nechcel. Hnusila sa mi myšlienka na to že to čo som ako malý chlapec miloval, som kvôli práci znenávidel. Avšak musel som v tom pokračovať. Musel som ničiť svoju detskú lásku ešte viac lebo nič iné som nemal. Peniaze som potreboval ako všetci ostatní. Vstúpil som do dlhej miestnosti plnej mužov v čiernych a šedých oblekov, žien v krikľavých kostýmoch a s unudenými výrazmi na ich tvárach. Týchto ľudí som zaujať nemohol. Nechceli byť zaujatí. Ich jedinou túžbou v tejto chvíi bolo to aby to čo najskôr skončilo a oni mohli odísť domov, ľahnúť si na sedačku s plechovkou piva a zapnúť televíziu. Vedel som to, lebo som bol volakedysi rovnaký. Nie, ja som bol stále rovnaký.

Odprezentoval som im to čo som chcel, to čo chceli počuť aby ma mohli poslať domov a oni aby mali pokoj. Ak by tú prácu ponúkli ešte niekomu inému, rozhodne by ju mal získať on. Ale zrejme by už nezniesli ďalšiu nudnú prezentáciu a tak mi s falošným úsmevom na tvári oznámili že som ich ohromil a že som tú prácu získal. Ja som im ukázal dokonalý príklad falšovaného nadšenia. Kým som vyliezol z budovy, vonku sa rozpršalo. S doskami, v ktorých som mal papiere z prezentácie, nad hlavou som sa rozbehol k najbližšej autobusovej zastávke.

V mŕtvom meste akým bolo toto veľa taxíkov nechodilo. Sadol som si na lavičku a v tichosti čakal kým dojde autobus. Nikto iný okrem mňa tu nebol. Síce prišiel o pár minút neskôr ako mal, mohlo mu to byť jedno. Nikto okrem mňa naň nečakal. Nastúpil som a sadol si čo najviac dozadu. Hlavu som si oprel o sklo a pozoroval ako kvapky dažďa stekajú po okne, jedna za druhou.

ONA
Sedela na starej drevenej stoličke, ktorá dodávala celej izbe, rovnako ako zvyšok nábytku, starý nádych. Svoje oči upierala na odraz v zrkadle. Videla seba. Seba takú, akú ju vidia všetci ostatný. Opatrne naniesla čiernu linku a svetlo rúžový lesk na pery. Boli to také malé dodatky, ktorými zakrývala veci čo na sebe nemala rada keď niekam išla. Vlasy si vyčesala do vysokého copu, ktorý stiahla vyťahanou čiernou gumičkou. Na sebe mala čierne šaty, ktoré jej končili kúsok nad kolenami. Rukávy boli čipkované a šaty krásne kontrastovali s jej svetlou pokožkou. Pred vchodom vytiahla zlaté topánk na vysokom opätku. Nosila ich iba v takéto dni. V dni keď zahodila všetko za hlavu a robila čo sa jej chcelo. Nestávalo sa to často ale vždy keď stretla niekoho kto jej zostal v hlave, chcela naňho čo najskôr zabudnúť. A jej spôsobom zabúdania bolo to že sa rozhodla užiť si jednu noc ako slobodný tvor, ktorý nemusí rozmýšlať nad ničím iným. Mohla robiť čokoľvek.

Vyšla von z bytu a zistila že pár kvapiek sa zmenilo na poriadny dážď. Človek by mal v takomto počasí ostať doma avšak ona si za svojím rozhodnutím stála. Celá premočená sa dostala na autobusovú zastávku. Autobus číslo 68 išiel presne tam kam chcela ísť a mal prísť o pár minút. Okrem ľudí z kaviarne tu nikoho moc nepoznala. Bola samotár.

Keď prišiel autobus ani si ho nevšimla, tak veľmi som bola ponorená do svojich myšlienok. Stávalo sa jej to často. Spomienka na to ako ju z jej myšlienok Amy vždy vytiahla jej na tvári vykúzlila úsmev a do očí prihnala slzy. Pretrela si oči rukou a rozmazala tak čiernu linku, s ktorou vždy zápasila. S hlavou sklonenou dole nastúpila a sadla si na prvé miesto, úplne vpredu. Mala vystúpiť na ďalšej zastávke takže ísť ďalej by bolo zbytočné. Všimla si že v autobuse bolo okrem nej ešte pár iných ľudí ale nevenovala im príliš veľkú pozornosť, rovnako ako ani oni jej. Započúvala sa do tichého šepotu ľudí a bubnujúcich kvapiek dažďa dopadajúcich na zem. Bolo to pre ňu upokojujúce. Uvažovala nad budúcnosťou a tým čo bude robiť.

Nemohla donekonečna iba kresliť a vysedávať v kaviarni.
Pozerala sa na tvár starého muža a smiala sa. Vedela že starká ju vyhreší za to že stúpila na akúsi kvetinu ale starký jej povedal nech si z toho nič nerobí. Veď to kvetina sa priplietla pod nohy jej a nie ona kvetine.
,,Je ich tu ešte veľa, starká si určite nič nevšimne ak sa začneš nahlas smiať."
Tak sa zasmiala ako keby jej práve povedal niečo veľmi vtipné. Usmial sa na ňu tým najpríjemnejším úsmevom a na hlavu jej dal veľký slamený klobúk, ktorý nosil na záhrade. Padol jej do tváre kedže bol príliš veľký. Napravila ho a usmiala sa. Začala pobehovať po záhrade, sem a tam ako motýle, ktoré tak rada pozorovala.
Bola to jej najkrajšia spomienka na detstvo a na muža, ktorý jej odkázal celý jeho majetok. Tým že nič nerobila len plýtvala jeho darom. Autobus zastal a ona vstala z miesta. Kútikom oka sa obzrela za seba lebo sa jej zdalo že niekto vstal tiež. Bola to chyba.

Úplne vzadu sedel on. Muž, ktorého stretla dnes ráno v kaviarni, vyzeral úplne inak. Ráno vyzeral šťastné a plný energie, avšak teraz vyzeral ako každý iný človek, ktorý sa strachuje o svoj život. Netušila čo má robiť. Či ho má pozdraviť alebo nie. A tak iba zbabelo utiekla.

poviedka skopírovaná zo starých blogov
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement