Back to honesty

The Liar Crown, part 1

2. november 2013 at 9:58 | Pandora~
Už dlho som mala v hlave niečo čo som chcela napísať. Avšak nikdy som nemala vhodný začiatok a nikdy som nenšla nič dobré čo by ma sprevádzalo pri písaní. Avšak včera som mala extrémne šťastný deň zrejme. Keď sme večer išli z cintorína tak sa mi zrazu v hlave zrodil obraz toho ako to celé začne. A neskôr večer som si pustila ešte aj dokonalú hudbu k tomu (nepýtajte sa, považovali by ste ma za blázna). A tak sa zrodilo toto dielo. Nie je to zatiaľ nič moc, ale mám to už ako tak premyslené. Ak sa mi podarí, pokúsim sa ešte dnes napísať niečo navyše a tiež sa pustím do pokračovania poviedky Wanderlust kedže ju, ako tak pozerám, máte naozaj radi.

Ostrý dážď bičoval tváre ľudí, zahalených v čiernom. Hlavu mali skolnenú na znak úcty k lordovi a jeho rodine. Keď cez dav prechádzalo dievča, ľudia sa rozostúpili a čo najtichšie si začali šepkať. Bola to ona. Tá čo prežila. Cítila na sebe ich zvedavé pohľady. Každý chcel vidieť niekoho, kto bol vyučený iba v šití a dobrom chovaní a pritom dokázal zabiť človeka. Dlhé zlaté vlasy jej zakrývali tvár a ona sa tak dokázala aspoň čiastočne vyhnúť pohľadom ľudí.
Nadvihla okraje šiat taka by ľahšie mohla vyjsť na vyvýšené pódium a povedať posledné slová svojej rodine. Srdce jej bilo ako splašené a hlava sa jej zatočila tak že myslela že omdlie. Ešte nebola pripravená. Na nič.


Cítila ich prítomnosť. Počula ich ťažké kroky a aj keď ich nevidela, vedela kde sú. Zvuk nožov vyťahovaných z pochiev sa jej zaryl hlboko pod kožu a naskočili jej z toho zimomriavky. Vedela že je na rade. V tom sa dvere na jej izbe otvorili a dnu vošiel muž odený v čiernom. Hoci jeho tvár poriadne nevidela, jeho svetlé oči v tme svietili. Keď muž zbadal že nespí, zmocnila sa ho panika. Podišla k nemu bližšie, z jeho stŕpnutej ruky vytiahla dýku a zadívala sa mu do očí.
"Dobrý lovec si lepšie nájde svoje obeťe."
Dýka mu prešla srdcom a on naveky odišiel do temnoty. Vedela čo urobila, no netušila ako. Zabila človek.

Tvár toho muža mala zreteľne pred sebou. Nič už nebude rovnaké. Už viac nebude dieťaťom, ktoré sa môže hrať a plakať iba za to že sa musí učiť šiť. Bude musieť bojovať s mocnými ľudmi a starať sa o obyčajných ľudí. Stane sa z nej lady Delize Trohnet, kráľovná severu.
"Zaveďte ma na správnu cestu" boli jediné slová, ktoré zo seba dostala. Následne sa jej podlomili kolená a ona spadla. Dav ľudí, ktorí sa k nej rozbehol vo chvíli ako dopadla jej niečo prezradil. Ľudia vám pomôžu, až keď padnete. Ochotne prijala ruku muža, ktorý bol kamarátom jej otca. V hlave boli jej spomienky poprehádzané no aj tak si dokázala spomenúť na jeho meno. Sir Gerard Nirhem bol na jeho vek stále plný života.
"Poďte so mnou pani."
S jeho pomocou sa opatrne postavila. Narovnala sa tak ako ju po celé roky učili a nasadila kamennú masku bez akýchkoľvek citov. To vedela najlepšie.

"Ďakujem vám," povedala keď sa blížili smerom k jej izbe. Hrad, v ktorom žila celý svoj život bol ako bez života. Na chodbách sa už nenaháňali jej mladší súrodenci a jej sestra jej nerozprávala najnovšie klebety z kráľovského mesta. To ona bola tou pravou na vedenie severu. Bola pekná, prefíkaná a múdra, milovala spoločnosť ľudí a ľudia zase milovali ju. Namiesto nej tu však teraz sedí Delize. To tiché dievča, ktoré sa snažilo vyhýbať spoločnosti veľkým oblúkom.
"Nemáte začo pani moja. Chcel by som vám osobne zaželať úprimnú sústrasť."
Videla naňom že ho to naozaj mrzý. Poznal sa s jej otcom už od detstva. Vyrastali spolu ako bratia.
"Ďakujem, ale prosím, neoslovuj ma pani. Ničím som si to nezaslúžila."
"Ale…"
"Prosím."
V jej izbe bolo ako zvyčajne chladno ale jej to neprekážalo. Bola na chlad zvyknutá. Sever bol jej domovom a jej ríšou, nemohla žiadať teplo aké mali na juhu. Zatiaľ čo Gerard postával pri dverách, ona si sadla do červeného kresla a hlavu si položila do dlaní.
Čo budem robiť? Tá otázka odznela v jej hlave už asi miliónkrát ale odpoveď na ňu stale neprichádzala. Gerard zavrel dvere a podišiel bližšie k nej. V rukách držal akýsi predmet, ktorý nevedela identifikovať.
"Musíte utiecť. Na tomto hrade už bezpečno nebude nikdy. Ten čo poslal vraha, chcel zabiť celú rodinu. Ale vy ste prežila. Ako dlho myslíte že potrvá kým pošle ďalších? Nemôžete tu ostať dlhšie ako do nasledujúceho rána."
Mal pravdu, a ona to vedela. Do rúk jej vložil predmet, ktorý tak tuho zvieral v rukách. Teraz už vedela presne rozoznať čo to bolo. Bola to dýka, ktorú vrazila mužovi do srdca.
"Je vaša. Naučte sa s ňou zaobchádzať a verte mi že vás nezradí."
"Je to predsa iba zbraň," povedala zlomeným hlasom.
"Pre niekoho kto s ňou nevie zaobchádzať áno, ale ten kto ju vie použiť, je ako časť tela. Slúbte mi že prežijete. Váš otec mi bol bratom a vy ste mi ako dcérou. Som zodpovedný za váš život. Avšak nemôžem s vami odísť. Moje miesto je tu, musím zistiť kto to bol a prečo vás chcel zabiť. Nájdem ho a potom sa pomstím. Dovtedy tu nie je miesto pre niekoho ako ste vy Delize…"
Bolo to asi prvý krát čo ju oslovil menom. Verila mu. Rukami ho objala okolo krku a konečne zo seba vypustila emócie, ktoré sa snažila zmazať. Slzy sa jej z očí kotúlali jedna za druhou, každá jedna čo spadla na zem, bola kúskom toho na čo chcela zabudnúť. Avšak tá posledná sa z nej dostane až v deň jej smrti, ktorý, ako dúfala, bol ešte veľmi ďaleko.
"Poďte so mnou. Musíme vás pripraviť na cestu."
V tom mužovi našla oporu, ktorú potrebovala a tak sa pobrala za ním.

[photos by manisaucannija]

Pandora~
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Holy. | Web | 2. november 2013 at 12:22 | React

Máš zvláští styl psaní, líbí se mi :')

2 Holy. | Web | 2. november 2013 at 12:34 | React

Jakooo já Halloween mám celkem ráda, takovej pěknej svátek, ale Dušičky jsou hezčí. :) Mám je radši....
Fakt hezky píšeš, třeba já to neumím a zezačátku jsem nechápala o co tam jde :D Ale jako myslím to v dobrým smyslu, líbí se mi ten styl :3
- a krásnej design máš :')

3 Nell | Web | 2. november 2013 at 12:54 | React

Ah, tak dlouho jsem čekala na jakoukoliv tvoji povídku. A konečně jsem se dočkala, konečně! Musím říct, že čekání rozhodně stálo za to. Tohle je nádherné. Úplně jsem se do toho vžila, mluvila jsem s tím mužem, který mimochodem zní strašně pohotově a mile.
Těším se na další kapitolu, opravdu, tahle povídka je neskutečně krásná a taková netradiční. Neříkej mi, že se to odehrává v přítomnosti. Já v tom vidím jiný svět, jinou dobu, jiné všechno. A to je na tom úžasné.

4 Holy. | Web | 2. november 2013 at 19:24 | React

Nemáš zač, to já děkuju :OOOO :)

5 mrtvyptak | Web | 2. november 2013 at 19:33 | React

tohle psani vazne obdivuju. zactes se a uz se neodtrhnes. a ta fotka,krasa.

6 sarush ef | Web | 2. november 2013 at 21:09 | React

To je nádherné. Jak si hraješ se slovy,, všechno. Výbornost.

7 LaRoseNoire | Web | 2. november 2013 at 22:34 | React

Je to nádherné. 'Kto číta môže aj písať' a myslím že ty čítaš veľa. :)

8 Claire Drayen. | Web | 5. november 2013 at 15:17 | React

Já snad ani nemám slov.
Tedy ne takových, které by dokázaly vyjádřit, jak moc skvělá tahle povídka je, a jak moc dobře je napsaná. Především je totiž úžasně napsaná.
Moc se mi to líbí, snad ještě nikdy jsem nečetla žádnou povídku ze středověku.
Ale tak proč ne, všechno je totiž teď především z budoucnosti, takže tohle je super osvěžení.
Ještě jednou, je to nádhera, budu se těšit na pokračování :3 :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement